Jazero Bajkal

Prastaré jazero

Bajkal leží v hlbokej priekopovej prepadline označovanej ako riftová zóna (zóna poklesu / vznik prepadliny). Prepadávanie bajkalského dna sa zrejme začalo už v stredných treťohorách. Bajkal leží v troch samostatných priehlbniach, ktoré sa v priebehu miliónov rokov postupne spojili, a dnešnú podobu dostalo jazero približne pred dvoma miliónmi rokov. Najhlbšia stredná, od ústia rieky Selengy k polostrovu Svätý Nos, vďaka ktorej je Bajkal najhlbším jazerom sveta. Údaje o maximálnej hĺbke sa v ruských prameňoch rozchádzajú, ale zvyčajne sa uvádza 1640 metrov. Túto priehlbeň kedysi uzatváralo na juhu pohorie, ktoré sa tiahlo od Svätého Nosa na najväčší bajkalský ostrov Olchon (730 štvorcových kilometrov). Neskôr, okrem najvyšších vrcholov, pokleslo a vody dvoch starobylých jazier sa spojili do Bajkalu. Do jazera Bajkal sa vlieva 336 riek, ale iba jediná z neho vyteká, a to na juhu rieka Angara. Ľudia žijúci asi v 40 malých mestečkách na brehoch jazera kedysi s obľubou pili vodu z jazera, lebo bola mimoriadne čistá. Dnes je bohužiaľ , znečistená priemyselným odpadom, ale napriek tomu zostáva veľmi priezračná. V máji, tesne po roztopení ľadu vidno až do hĺbky 40 metrov pod hladinu.

Bajkal svojou vodnou masou zmierňuje vo svojom okolí ostré kontinentálne podnebie Sibíri. Už od októbra pokrýva okolité vrchy oslnivo biely koberec snehu a premieňa smreky, smrekovce a limby, ,,sibírske cédre" , na belostný rozprávkový les. Jazero zamŕza spravidla až v januári, hrúbka ľadu sa pohybuje od 70 do 115 centimetrov. Ľudia v tom čase prechádzajú cez jazero aj nákladnými autami a dierami v ľade lovia ryby. Tam, kde nehybná voda zamrzla úplne, je ľad priehľadný ako sklo, takže pod ním možno zazrieť aj plávajúce ryby. Väčšinu jazera však pokrýva krivolaká mozaika popraskaných ľadových krýh. Praskajúci ľad vydáva rany ako z dela. Posledné zvyšky ľadu sa roztopia až v júni, ale v auguste má už povrchová voda pri južnom pobreží teplotu 20°C. Stačí však jeden veterný deň a opäť klesne až na 10°C.

Bajkal môže byť vo všetkých ročných obdobiach zradný, pretože je nad ním zložitá cirkulácia atmosféry s mnohými miestnymi vetrami. Obávaná je sarma, ktorá prichádza v zime a dosahuje silu uragánu; z údolia rieky Irkut prichádza južný kultuk, ďalšími vetrami sú verchovik a barguzin, ktoré vytvárajú až päťmetrové vlny. Pre Buriatov , mongolský národ žijúci v tejto oblasti, bolo jazero vždy sídlom rozhnevaných bohov. Hlavný z nich, Burchan, žije podľa legendy na ostrove Olchon. Z 1200 živočíšnych druhov žijúcich v bajkale je viac než polovica endemických - to znamená, že sa nevyskytujú nikde inde na svete, čo je spôsobené dlhovekosťou jazera i jeho izoláciou od ostatných vôd. K endemitom aptrí napríklad priesvitná golomjanka, ryba rodiaca živé mláďatá, alebo striebrosivý bajkalský tuleň nerpa.

Lodné vlaky

Od apríla 1900, keď sa stavala Transsibírska magistrála spájajúca Moskvu a Vladivostok, prevážala vlaky cez jazero loď nesúca jeho názov, Bajkal. Vlaky vždy prešli priamo na jej hlavnú palubu na tri pripravené koľajnice. Loď Bajkal skonštruovali v britskom Newcastli a predstavovala akúsi kombináciu luxusného parníka, trajektu a ľadoborca. Jej jednotlivé časti prepravili na Sibír v 7000 kontajneroch a zostavovali ju dva roky. Ak bol ľad príliš hrubý, loď Bajkal uviazla v prístave. To sa prihodilo v roku 1904, počas rusko-japonskej vojny, keď bolo nevyhnutné prepraviť cez jazero vojenskú výzbroj. Jednotlivé vagóny vtedy ťahali cez zmrznuté jazero kone. V septembri 1904 dostavali Bajkalský železničný obchvat okolo jazera a loď Bajkal odišla do výslužby.

Zdroj:Discovering the Wonders of Our World, Readers Digest Association Ltd., London 1998.