Mer de Glace - Čarovný svet

Obrovská sčerená rieka kľukatiaca sa alpským údolím náhle premenená na ľadovú masu - tak si asi možno predstaviť Mer de Glace, najväčší ľadovec stekajúci z najvyššieho vrchu Európy Monut Blancu (4 807 metrov). Veľkolepé rozčesnuté vrcholy tohto žulového masívu a ľadovcové splazy na jeho úbočí priťahujú človeka už celých 250 rokov. Jedným z prvých obdivovateľov miestnych severných ľadovcov a zároveň jedným z prvých európskych horolezcov bol Angličan William Windham. Patril ku kolónii Angličanov žijúcich v polovici 18. storočia vo švajčiarskej Ženeve. Mer de Glace videl prvý raz roku 1741.

V spoločnosti mladých Angličanov a ich vychovávateľov podnikol Windham namáhavú cestu zo Ženevy do francúzskeho údolia Chamonix, ktoré oddeľuje masív Mont Blancu od susedného horského komplexu Aiguilles Ronges. Na lúkach tohto malebného údolia aj táborili, kým vyrazili na Mont Blanc.

Zimný pohľad na ľadovec

Mapa oblasti

Ľadovec v lete

Veľkolepá nádhera krajiny - ostrý kontrast medzi vznešeným bielym vrcholom Mont Blancu a hrôzu naháňajúcou ľadovou masou Mer de Glace - im však bola zadosťučinením za neľudskú námahu a nepohodlie. Po štyriapolhodinovom výstupe na miesto, kde dnes stojí hotel Montenvers, vstúpili na ľadovec, a tým aj do histórie,lebo práve vtedy Windham ľadovec pomenoval, keď ho nazval Ľadovým morom, Mer de Glace. Napísal: ,,Najviac sa podobá na vody Grónskeho mora, ako ho opísali cestovatelia." Dnes si môžu návštevníci nádheru ľadovca vychutnávať bez veľkej námahy. Z údolia Chamonix totiž vedie smrekovými a borovicovými lesmi až k hotelovému komplexu na kraji ľadovca horská hrebeňová železnica.

Ustavičný, neviditeľný pohyb

Všetky alpské ľadovce, nazývané splazy, ľadovcové jazyky alebo ľadovcové rieky, sa nepozorovateľne, no neprestajne pohybujú. Existuje o tom celý rad dôkazov, ale najmarkantnejšie sú občasné smutné nálezy ĺudí i zvierat vmrznutých do ĺadovca a vypustených po mnohých rokoch ľadovcovou bránou na konci roztápajúceho sa splazu. Tieto brány bývajú od miest tragických udalostí neraz vzdialené veľa kilometrov. Pohyb ľadovcov, rýchlosť ich topenia, ústupy hore do vrchov alebo zasa prirastanie a zavaľovanie nižších častí údolí, prípadne dlhoročná stagnácia - to všetko závisí od vývoja podnebia. Preto ani žiadny číselný údaj nie je nikdy presný a konečný. Plochu Mer de Glace v 50. rokoch 19. storočia geológovia vypočítali na 41 štvorcových kilometrov a jeho dĺžka bola 12 kilometrov. Koncom 20. storočia bol ľadovec dlhý 14 kilometrov. Okrem ľudských obetí ďalším dôkazom o pohybe ľadovca a o jeho pomalom ústupe a znižovaní ľadovcovej masy sú horské chaty. Kedysi stávali na bočných morénach probližne na úrovni ,,hladiny" ľadovca. Teraz ľad poklesol a chaty osamelo trčia na vysokých svahoch. mnohé sú prístupné len po rebríku.

V 18. storočí bolo horolezectvo a horská turistika iba v začiatkoch, a preto na svoje časy veľmi odvážny a dobrodružný čim mladého Windhama vzbudili veľký záujem a podnietili mnohých dobrodruhov na ďalšie výpravy. Pri zlom výstroji a minimálnych skúsenostiach boli však takéto horské túry pre mnohých osudné, Roku 1760 pohľad na Mt. Blanc tak uchvátil ženevského profesora fyziky Horacea Bénédicta de Saussura, že vypísal peňažnú odmenu pre toho, kto ako prvý zdolá najvyšší alpský vrchol. Uplynulo však celých 26 rokov, kým mohol cenu odovzdať. Až 8. augusta 1786 sa to podarilo Dr. Michaelovi Gabrielovi Paccardovi, lekárovi zo Chamonix, a Jacquovi Balmatovi, horskému vodcovi a zberateľovi minerálov. Na Mt. Blanc vystupovali štrnásť hodín. Saussure sa domnieval, že Dr. Paccard by ako ,,džentlmen a amatér" cenu neprijal, a tak ju odovzdal Jacquovi Balmantovi. Dramatickosť a veľkoleposť Mt. Balncu a Mer de Glace priťahovala aj mnohých romantických spisovateľov. K ich obdivovaťeľom patrili lord Byron a Percy Bysshe Shelley i jeho druhá žena, romantická spisovateľka Mary W. Shelleyová (1797 až 1851).

zubačková železnica a stanica Montenvers

Vnútro s vytesanými chodbami

Čelná časť ľadovca

Súčasnosť

Kto by sa na Mer de Glace chcel vydať dnes, nemal by veľký problém sa tam dostať. Zo Chamonix tam premáva zubačková železnica do stanice Montenvers odkiaľ sa naskytá pohľad na ľadovec a okolité svahy. Odvážnejší sa dokonca môžu zviesť čiastočne lanovkou bližsie k ľadovcu. Následne je možnosť železným schodiskom zostúpiť až k čelu ľadovca sú tam aj tabuľky označujúce historické úrovne ,,hladiny" ľadovca. Cez navrtané otvory sa dá vojsť priamo do čela ľadovca. Vnútro zdobia rôzne výstavy ľadových sôch a ,,ľadovcového nábytku",keďže pohyb je tu neustály občas počuť aj zvuky ľadovca. Pravidelne sa tieto tunely obnovuju lebo dochádza k ich deformácii v dôsledku pohybu ľadovca. Každopádne obdivovaťeĺom hôr je minimalne tento výlet vrelo odporúčaný.

Zdroje:Discovering the Wonders of Our World, Readers Digest Association Ltd., London 1998.; Skúsenosti z vlastnej návštevy;