Zbrane pechoty v II. sv. vojne - č. 2

Rusko / ZSSR

Tokarev TT 33

Pistole Tokarev TT 33 - predvojnový model

Pištoľ Tokarev má uzamknutý záver Browningovej konštrukcie s krátkym zákrivom hlavne. Bicie ustrojenie, záchyt kohútika, prerušovač a vyhadzovač sú uložené v vyberateľnom bloku. Manuálna poistka u tejto pištole je celkom vynechaná, zaistenie zbrane sa robí nastavením kohútika prostredníctvom bezpečnostného ozubu do poistnej polohy. Jednoradý zásobník je vyrobený z oceľového plechu, po oboch stranách má malé kontrolné otvory, jeho kapacita činí osem nábojov 7,62 mm Tokarev. Pištoľ sa síce behom druhej svetovej vojny osvedčila ako výkonná a spoľahlivá, ale pomerne priebojný náboj 7,62 x 25 mm mal malú zastavovaciu schopnosť. Ale priebojnosť u originálnych vojenských nábojov s oceľovým jadrom je priamo nedosiahnuteľná a strela je schopná prestreliť väčšinu nepriestrelných viest a iných balistických ochrán. Pištol Tokarev sa vyrábala mimo ZSSR v licencii v Poľsku, v Juhoslávii pod označením M57 alebo M70A a v ráži 9 mm Parabellum ako M65. V Maďarsku sa vyrábala verzia v ráži 9 mm Parabellum pre export do Egypta, známa ako Tokagypt 58. Čína vyrábala pištoľ Tokarev pod označením Typ 54, Severná Kórea vyrábala pozmenený model Tokareva pod označením Typ 68.

Mosit-Nagant

Mosit-Nagant tento typ pušky bol v základnej výzbroji ruskej pechoty počas 2 sv. vojny.

Mosin-Nagant Sergej Ivanovič Mosin bol dôstojník ruského delostrelectva, ktorý pracoval ako zbrojní inžinier cisárského arsenalu v Tule. Okolo roku 1885 sa zapojil do výzkumu ,ktorého cieľom bolo vyvinúť novú pušku pre cisársku armádu. Ruské vojsko do tej doby používalo jednoranové pušky Berdan,ktoré boli zúfale zastaralé. Prvé skúšky tejto zbrane sa uskutočnily v roku 1890. K Mosinovej jednorannej puške sa potom pripojila schránka na 5 nábojov bratov Emila a Lea Nagantových. Vojenské jednotky dostaly túto zbraň poprvý krát v roku 1891. Oficiálne označenie pre Mosin-Nagant znelo v tej dobe Trechlinejnaja Vintovka Obrazca 1891 Goda . Ako prvá vyrobila 500 000 týchto zbraní francúzska zbrojovka Manufacture d Armes de Chatellerault. Ruské továrne nabrali dych až v roku 1893,kedy v troj ročnom období vyrobili viac ako 1,4 miliónov týchto pušiek. Tieto pušky sa osvedčily v 1. svetovej vojne, kedy Rusko dodalo Srbsku 120 000 pušiek typu vzor 1891. V roku 1930 Mosin-Nagant vzor 1891 prešiel omladzovacou kúrou, z ktorej vzišli zbrane známe pod názvom vzor 1891/30 alebo vzor 1891/1930 a karabina Mosin-Nagant vzor 1930. Od roku 1910 sa začali vyrábať karabíny s hlavňou zkrátenou na 510 mm (karabina Mosin-Nagant vzor 1910). Od staršieho modelu vzor 1930 vznikla karabina Mosin-Nagant vzor 1938 a od nej bola v roku 1944 odvodená karabína vzor 1944. Pušky s odsuvným valcovým záverom boli počas 2. svetovej vojny úspešne nahradené samonabíjacími puškami Tokarev SVT-40 a Simonov SKS-45, ktoré ďalej následoval legendárny model AK-47. Napriek tomu sa puška Mosin-Nagant používala až do konca pädesiatich rokov a ešte dodnes sa používa nielen pri prehliadkách a u rôznych čestných jednotiek (v České republike je vo výzbroji Hradnej stráže), ale karabíny vzor 1938 a 1944 sa ešte aktívne využívajú v Číne a na Ďalekom východe.

Tokarev SVT40

Tokarev SVT40 - Poloautomatická útočná puška..

Sovieti boli medzi prvými, ktorý sa pokúsili o vývoj samonabíjacej pušky. Prvou takouto bola automatická puška AVS-36 ,ktorá sa však veľmi neosvedčila, a preto sa začalo hľadať jej nástupca. Stala sa ňou samonabíjacia puška SVT-38 (Samozarjadnaja vintovka Tokareva, 1938 - samonabíjacia puška Tokarevova, 1938) od konštruktéra Fjodora Tokareva. Zavedenie zbrane predchádzala súťaž konštruktérov Tokareva (SVT-38) a Simonova (zdokonalená AVS-36) Pušky sa behom súťaže zdali rovnocenné, víťazstvu Tokareva napomohla jeho osobná známosť so Stalinom (Simonova Stalin neznal). Samonabíjacia puška SVT-38 pracovala na rovnakom princípe odberu prachových plynov z hlavne, ako jejho predchodca AVS-36. Plynový násadec je umiestnený v prednej časti hlavne. Odber prachových plynov z hlavne je vybavený regulátorom s niekoľkými rôznymi priemermi kanálikov. Na plynovom násadku je nasadená pohyblivá plynová trubice s dvojdielnou piestnicou. Na jej zadnej kratšej časti je navlhčená šrubová pružina zaisťujúca návrat piestku do pôvodnej polohy. Mechanizmus bol zjednodušený, uzamykanie prebieha vykývnutím záveru prostredníctvom dvoch uzamykacích ozubov umiestnených v zadnej časti záverníku. V hornej časti nosiča záverníku je lôžko pre vratný systém tvorený dvoma vratnými pružinami. Odnímací dvojradový zásobník má kapacitu celkove 10 nábojov. Spúšťavé ústrojenstvo je pomerne jednoduché. Skladá sa z kladivka, záchytu kladivka, spúšta a automatickej spúšte. Manuálna poistka umiastnená v zadnej časti priestoru lučíku blokuje pri zaistení pohyb spúšte. Automatická poistka umožňuje vypustenie kladivka len v prípade, že je záver uzamknutý. Neskôr počas vojny bola SVT-38 v roku 1940 stiahnutá z výroby a nahradená SVT-40 s rovnakým vnútorným usporiadaním, ale robustnejšou konštrukciou. Časť pušky SVT-38 a SVT-40 bola vybavená ďalekohľadom a používala sa ako ostreľovačská puška.

PPS-43

PPS-43 (Sudajev) Asi najlepší samopal druhej svetovej vojny v Sovietskom zväze, bol skonštruovaný a vyrábaný v obliehanom Leningrade od roku 1942, neskôr aj vo "veľkej krajine". Konštruktérom bol Alexej Sudajev. Okrem váhy bola jeho výhodou aj minimálna spotreba kovu pre výrobu, na výrobu jedného PP3-41 bolo potreba asi 13,9 kg materiálu, pre PPS-43 len 6,2 kg. Samopal bol vyrábaný aj po vojne a licencia bola odovzdaná do ďalších krajín, hojne bol využívaný ešte vo Vietname.

PPŠ-41

PPŠ-41 (Špagin) Samopal PPS-41 bol pokračovateľom starších typov PPD-1934/38 a PPD-1940. Tento nový typ bol navrhnutý konštruktérom GS Špaginem, ktorému sa podarilo odstrániť nevýhody predchádzajúcich typov.V porovnaní so starším samopalom PPD bol tento samopal presnejší, jednoduchší a menej nákladný a náročný na výrobu. Do výzbroje bol Červenú armádou prijatý v roku 1941, však rozsiahlejšie výroba začala až v roku 1942. Spolu bolo do roku 1947 vyrobilo cez 5 miliónov kusov, z toho drvivá väčšina v ruských zbrojných závodoch. Malá časť samopalu vojnovej produkcie (asi 10 000 ks) [1] však vyšla z iránskej guľometky v Teheráne.

Príbuzné časti článku

Zbrane pech. č. 3

Zbrane pech. č. 4