Zdroj: http://n2studio.mzf.cz/historia-x/zbrane-pechoty-v-ii.sv.vojne-c.1  •  Vydáno: 3.2.2010 9:25  •  Autor: Sadman

Zbrane pechoty v II. sv. vojne - č. 1

Nemecko: výbava a zbrane pechoty....P.08 Luger, MP-40,StG. 44 (MP-44)

NEMECKO

Luger P.08

Luger P.08 je jedna z nejznámejších pištolí sveta. V Európe je známejšia pod názvom Parabellum - „Parabella“.

Jedná sa o samonabíjaciu pištoľ. Funguje na princípu kĺobového mechanizmu. Pištoľ si v roku 1898 nechal patentovať Georg Luger. Od roku 1900 ju začala v Nemecku vyrábať továrňa Deutsche Waffen- und Munitionsfabriken (DWM). Pištoľ Luger je zmodernizovanou verziou pištole Borchardt C/93.

Pištoľ bola obvykle veľmi dobre zpracovaná, len jej kĺobový mechanizmus bol pre armádu nevhodný, pretože sa ľahko stávalo, že sa do zbrane dostaly nečistoty a pištol potom nefunguvala správne (zasekával sa záver...). Zbraň mala niekoľko variant, napríklad delostrelecký model LP.08 (dĺžka hlavne 203 mm, štandardná 103 mm) či námornícky model Marine. Od roku 1938 ju vo výzbroji začala pomaly nahradzovať nová nemecká pištoľ Walther P 38, ktorého výroba bola výrazne jednoduchšia a lacnejšia.


Kar 98k

Karabina Mauser 98k - najpoužívanejšia puška nemeckej armady počas 2. svetovej vojny.

Mauser Kar 98k (Karabiner Modell 1898 Kurz, Karabina vzor 1898 krátka) je opakovacia puška ráže 7,92 mm s válcovým odsuvným záverom s troma uzamykacími zúbkami, ovládaným pákou, systému Mauser. Bola navrhnutá a do výzbroje nemeckej Brannej moci zavedená v roku 1935, a v zásade je svojou funkciou zhodná s predchádzajúcimi puškami systému Mauser do tej doby zavedenými v nemeckej armáde, Gewehr 98 a Karabiner 98b, od oboch sa odlišuje kratšou diaľkou hlavne a na rozdiel od Gew 98 má dolu ohnutú páku záveru. V zrovnání s puškami 98 má takisto zdokonalený zpôsob plnenia nábojovej schránky a zmenenú konštrukciu podávača nábojov, ktorý po vystrelení posledného náboja zabráni zavrentiu záveru. Na zbraň sa dá upevniť bajonet a puška bola upravená aj pre vystrelovanie puškových granátov. V priebehu vojnovej výroby bolo prevedených množstvo úprav a výrobných zjednodušení (pažby z lacnajších druhov dreva alebo z preglejky, pokusne aj z plastu, nábojové schránky z plechu, zjednodušené objímky hlavne a pod.)


Gewehr 43

Gewehr 43 alebo Karabiner 43 (G43, K43, Gew 43, Kar 43) ma 7.92x57mm Mauser kaliber poloautomatická puška vyvýjaná Nacistickým Nemeckom počas 2. svetovej vojny.Bola to modifikácia G41(W) používajúca podobný rozšírený plynový systém ako puška Sovietskej výroby Tokarev SVT40.

Nemecký výskum na vývoj poloautomatickej pušky vyústil do dvoch variant pušiek G41(Mauser) a G41 (Walther)vyvýjanich jednotlivo. Mauserov variant vykazoval nespoľahlivosť v boji keď bol zavedený do používania v roku 1941 a vyrobilo sa ho len niekoľko tisíc. Walther-ov variant si v boji lepšie počínal ale bol tiež dosť nespoľahlivý a boli sním problémy. V roku 1943 Walther predstavil nový modifikovaný plynový systém s princípom G41 (W) s vyšším palebným výkonom. Ten bol schválený a zavedený do výzbroje ako Gewehr 43, premenovaný na Karabiner 43 v roku 1944, s produkciou výroby len okolo 400 000 kusov. Gewehr 43/Karabiner 43 sa pripojil do triedy kde boli zbrane Tokarev (Rusko / ZSSR) a Garand (USA) ako najpoužívanejší druh poloautomatickej pušky počas vojny. Gewehr 43/Karabiner 43 mala aj ostrelovačskú verziu s zameriavacím ďalekohľadom).


MP-40

MP-40 (skratka výrazu Maschinenpistole 40) bol nemecký samopal používaný v 2. svetovej vojne.

Samopal známy pod označením MP-40 patril do radu MP38, MP38/40 vyrábaných nemeckou firmou Erma Werke, ktorú poverila nemecká vláda vývojom nového samopalu. Pri vývoji samopalu dala firma dôraz na jeho jednoduchú výrobu. Počas vojny bolo vyrobených približne milión kusov. Navrhol ho konštruktér Heinrich Vollmer. Samopal je niekedy nesprávne označovaný Schmeisser, napriek tomu, že konštruktér Hugo Schmeisser s jeho vývojom nemal nič spoločné. Prvý prototyp sa volal MP-38 a bol použitý pri prepade Poľska. Používali ho najmä výsadkári, či velitelia čiat pechoty a prednostne ním boli zásobené jednotky Waffen SS. Pre svoj malý dostrel bol vhodný na boj v mestách a v zákopoch. Jeho nevýhodou bol dlhý zásobník, ktorý neumožňoval streľbu v ľahu.


MP-44

Sturmgewehr 44 (StG44, niekedy i Maschinenpistole 43/44-MP43/44) bola prvá útočná puška na svete, zavedená do výzbroje nemeckou armádou pred koncom 2. sv. Niekedy bola považovaná za nástupcu úspešnejšej MP40, ktorá sa používala až do konce vojny.

Filozofia vzniku tejto zbrane vychádzala z poznatku, že strelec z pušky nie je schopný viesť pomocou bežných mechanických mieridiel paľbu na väčšiu vzdialenosť ako 400m, a vo väčšine prípadov sú vojenské pušky používáné na vzdialenosti okolo 250-300m. Výkon do tej doby bežných vojenských nábojov, ktorých strely si uchovávaly smrtiaci účinok na vzdialenosti 2000 metrov a viac, sa vtedy ukázal ako zbytočne veľký. Logickým krokom vtedy bolo zmenšenie výkonu a rozmerov nábojov, čo umožnilo konštrukciu samočinnej pušky s omnoho väčšou palebnou mohutnosťou pri zachovaní dostatočného účinku na požadovanú vzdialenosť. Zmenšil sa tak spätný náraz zbrane, a strelec mohol u seba niesť viac nábojov. Vznikla tak vlastne nová kategória pechotného streliva: náboj strednej balistickej výkonnosti, kratší a slabší ako bežný puškový, ale omnoho výkonnejší ako pištolový.

StG. 44 sa začala používať v roku 1944; do konca vojny bolo vyrobených 425 977 kusov v rôzných variantách. Podľa predstavy OKH (Oberkomando des Heeres, vrchné veliteľstvo brannej moci 3. ríše) mala vo výzbroji postupne nahradiť opakovacie pušky Mauser 98k, samopaly MP38/MP40 a pestrú zmes starších a koristních zbraní, ktoré nemecké ozbrojené sily používaly. Nikdy ich však nebolo vyrobeno dostatočný počet, a dokonca ani nebola v priebehu vojny utlmovaná výroba dovtedajších typov vojenských ručných zbraní.

Tento pravzor všetkých moderných útočných pušiek pracuje na princípe odberu spalných plynov z vývrtu hlavne a ich pôsobenie na plynový piest, uložený nad hlavňou a pevne spojený s nosičom záverníku. Záver je plne uzamknutý vykývnutím záverníku vo vertikálnej rovine. Hlaveň obsahuje 4 pravotočivé drážky. Na zbrani je taktiež zaujímavá jej značná technologičnosť - veľký počet súčastí bolo vyrobené lisovaním a zvarovaním, miesto do tej doby obvyklých trieskovo obrábaných výkovanín. Táto technológia výroby sa začala u vojenských zbraní široko používať v 50. a 60. rokoch, nemecký konštruktéri vtedy (ako v mnohých prípadoch) predbehli svoju dobu. Prakticky rovnaká zbraň, označovaná ako MP43, bola o rok skôr zavedená pokusne do výzbroje pancierových granátnikov SS a strelcov-radistov tankov PzKpfw V. "Panther", kde nahradila do tej doby obvyklý korbový gulomet typu MG34. Od StG. 44 se líšila drobnými technologickými detailami, o niečo málo vyššou hmotnosťou a čierneným povrchom kovových částí (pričom StG. 44 mala povrch šedo parkerizovaný).

MP43/StG. 44 má celkom charakteristický vzhľad, predošlím vojenským puškám nie podobný. Okrem masívnej drevenej pažby, zasadenej do zadnej časti oceľového puzdra záveru, je opatrená pažbičkou pištoľového typu (zhodného tvaru ako u samopalu MP40) a perforovaným predpažbím, lisovaným z plechu. Toto usporiadanie je v zásade aplikované dodnes u väčšiny typov vojenských útočných pušiek.

Po skončení druhej svetovej vojny sa nezanedbateľný počet ukoristených StG. 44 dostal aj do výzbroje čs. armády (ešte v roku 1950 ich čs. vojenská správa evidovala viac ako 20 000 kusov). Používala ju tiež východo-nemecká pohraničná stráž. V rade dalších krajín boli tieto zbrane v povojnových rokoch skúšané a analýza poznatkov poslúžila k vlastnému vývoju vojenských pušiek. Podľa bojových skúseností uživateľov bola určitou slabinou tejto zbrane náchylnosť k samozápalom - po dlhotrvajúcej streľbe dávkou hrozilo samo odpálenie náboje v prehriatej nábojovej komore. Vďaka neveľkému spätnému rázu, značnej hmotnosti (5,2 kg je na vojenskou pušku pomerne dosť) a nízkej ráže je však pri strelbe ľahko zvládnuteľná. MP43/StG.44 položili základy novej kategórie vojenských zbraní pre jednotlivcov: útočným puškám pre náboj strednej balistickej výkonnosti.

Bola dosť úspešná; niektoré jej prvky a celková koncepcia bola využitá Michailom Kalašnikovom pri konštrukci AK-47, iné detaily sú nápadne podobné čs. samopalu (útočnej pušky) vz. 58


MG-42

MG 42 (presné označenie Universal-Maschinengewehr Modell 42) bol vyvinutý a zavedený do výzbroje nemeckého Wehrmachtu v roku 1942, behom druhej svetovej vojny.

Oproti obecne rozšírenému názoru, že bol len rozsáhlejšou inováciou predchocu typu MG 34 pre podmienky sériovej výroby, je MG 42 právom pokladaný za celkom novo vyvíjaný typ. Obe zbrana síce patria do rovnakej kategórie univerzálních gulometov (táto trieda podporných pechotních zbraní sa koncepčne zrodila na prelome 20. a 30.rokov práve v Nemecku, ako reakcia na potrebu "bleskovej vojny" - vojaci potrebovali niečo účinnejšieho a mobilnejšieho, ako zložité, desiatky kilogramov vážiacich, vodou chladených typov z 1. svetovej vojny), avšak zatiaľ čo automatika MG 34 pracuje na princípu krátkeho spätného pohybu hlavne pri plne zamknutom závere, MG 42 má hlaveň pevnú (pri výstrele sa nepohybuje) a záver čiastočne uzamknutý tzv. valčekovým systémom.

Typ MG 34, prvý bojove nasadený univerzálný gulomet, síce vyhovoval nárokom na ňu kladeným čo do palebnej sily a mobility, ale ukázal sa však príliš citlivý na podmienky východnej fronty - v zime mu vadil mráz a laď, v lete prach, a po ostatok roku bahno. Obsluhy trávili neúmerne veľa času usilovnou údržbou svojich zbraní, a napriek tomu nebolo dosiahnutá vyššia spoľahlivosť funkčnosti. Naviac bol výrobne pomerne náročný a úmerne tomu i drahý, lebo pervažná väčšina jeho klúčových súčastí vznikala trieskovým obrábaním. Nemecká Wehrmacht došla rýchlo k záveru, že potrebuje niečo spoľahlivejšie, jednoduchšie a vhodnejšie pre masovú vojenskú produkciu. Armádny špecialisti vtedy kontaktovali ing. Grünowa, odborníka na tvárnenie kovov, ktorý v pomerne krátkom čase navrhol radu súčástí nového guľometu pre výrobu pomocou ťahu a lisovaním z plechu. Ako MG 34, tak MG 42 boli vyrábané a v bojoch používané až do konca vojny. MG 42 sa dodával aj nemeckým spojencom Fínsku, Taliansku, Slovensku a Maďarsku. Koncom vojny bol predstavený jeho nástupca MG 45, ktorého bolo však vyrobených len veľmi malý počet.

MG 42 byl ve vývoji zbraní skutečným milníkem. Byl prvním skutečně masově vyráběným kulometem, jehož hlavní části byly lisovány z plechu. Byl také základem pro pozdější konstrukce jako například pro americký kulomet M60. V roce 1969 jeho pozdější verzi MG 2 jako osvědčený a spolehlivý typ, přerážovaný pro standardní munuci NATO (7,62x51) s minimem vylepšení zařadil do své výzbroje Bundeswehr pod označením MG 3, který používá dodnes. (Protože se výrobní dokumentace MG 42 během zmatků v závěru války někam ztratila, bylo nutno vytvořit novou okopírováním zachovaného válečného exempláře.) Pod označením M53 se vyráběl v bývalé Jugoslávii (pro původní náboj 7,92x57 Mauser) a tamtéž byl jako „Sarac“ také nabízen na export. Jugoslávské M53 se naposledy objevily v bojovém nasazení během občanské války na Balkáně. MG 42 nebyl vzhledem k nevelké hmotnosti a výkonné munici příliš přesnou zbraní, německá armáda s tím však byla smířena, neboť jeho extrémně vysoká kadence (průměrně 1 200/min.) sama o sobě stačila nahradit nedostatek přesnosti.

I takto naoko nevinně nazývali vojáci kulomet MG 42, i když šlo o smrtonosnou zbraň. Naráželi tím na zvuk jeho dávky, který díky mimořádně vysoké kadenci připomínal zvuk doprovázející trhaní papíru nebo látky. Byl tak souvislý, že jednotlivé výstřely se nedaly rozeznat. Na straně protivníka vyvolal oprávněný respekt a když se 6. června 1944 tyto kulomety ozvaly z útesů nad normandskými plážemi hlavně v americkém sektoru se chvílemi zdálo, že „ Den D „ bude třeba odložit.

K úspěchům této zbraně a k respektu, který si na bojištích 2. světové války vydobyla, nemalou měrou přispěla propracovaná a k dokonalosti dovedená organizace německých kulometných skupin. Ta vycházela z poznatku, že kulomety tvoří převážnou část palebné síly pěší jednotky - tento postulát ostatně platí i dnes, ve věku automatických pušek. Byly zpravidla (při plném početním stavu) desetičlenné, přičemž dva služebně nejstarší a nejzkušenější vojáci (často šlo o déle sloužící poddůstojníky) měli na starost obsluhu kulometu jako takovou - vedení palby, výměnu přehřátých hlavní, nabíjení. Další dva až čtyři se starali o stálý přísun střeliva ke kulometu a v případě potřeby pomáhali s údržbou a čištěním, nebo při přesunu zbraně do nového palebného postavení. Zbytek skupiny (nejmladší a nejméně zkušení vojáci, vyzbrojení puškami a samopaly) zaujímal obranu kolem postavení kulometu a chránil je před útokem nepřítele. Nikdo se nesměl dostat tak blízko, aby mohl zasáhnout kulometníka ručním granátem. Výhodou tohoto řešení bylo, že skupina si mohla dovolit i poměrně těžké ztráty, aniž by nějak podstatně utrpěla její bojeschopnost. Dokud měl kdo obsluhovat kulomet a přisouvat munici, palebná síla kulometné skupiny se v zásadě neměnila.


Príbuzné časti článku

Zbrane pech. č. 2

Zbrane pech. č. 3

Zbrane pech. č. 4