Zdroj: http://n2studio.mzf.cz/geografia/uluru • Vydáno: 8.9.2011 13:50 • Autor: Sadman
Monumentána Ayersova skala s domorodým názvom Uluru sa v osamelej nádhere týči uprostred vyprahnutej pustatiny austrálskeho vnútrozemia. Takmer v samom srdci Austrálie, uprostred nedozerných vyprahnutých plání Severného teritória, sa týči obrovský chrbát Uluru. Pre pôvodné domorodé obyvateľstvo bol tento červený vrch, ktorý Európania nazývali Ayersova skala, po celé veky tajomne posvätným miestom, ktorému prejavovali hlbokú úctu.
Dnes je národným symbolom celej Austrálie. Ako slnko stúpa po oblohe, sfarbenie skaly nadobúda nové a nové odtiene. Na úsvite sa zaodeje do oranžovej žiary východu slnka. Predpoludnajšími tieňmi stmavne a nadobudne hrdzavý odtieň. Napoludnie sa topí v jantári a pri západe slnka sa premení na veľkolepú karmínovú masu pripomínajúcu žeravý uhlík obrovských rozmerov.
Ayersova skala nie je, ako by sa mohlo zdať podľa názvu, gigantický balvan. Je to troska starého pieskovcového pohoria, ktoré sa vyvrásnilo asi pred 500 miliónmi rokov; jeho veľká časť leží dosiaľ pochovaná pod vrstvami sedimentov okolitej plošiny. Uluru vyčnieva nad okolitý terén do výšky 348 metrov a pokrýva plochu 3,3 štvorcového kilometra. Jej boky brázdia súbežné erózne ryhy. Obvod základne, v ktorej sú jaskyne a erózne dutiny podivuhodných tvarov, meria 10 kilometrov. Od severovýchodného úpätia sa tiahne 150 metrov vysoká, tenká platňa, známa ako Kengurí chvost. V centrálnej časti Austrálie takmer vôbec neprší, ale ak sa dažďové zrážky vyskytujú, bývajú veľmi prudké. Po silnom lejaku sa voda valí po strmých, miestami takmer zvislých úbočiach, kde prehlbuje bočné ryhy a napĺňa jaminy a priehlbne na temene skaly. Niektoré z nich majú hĺbku i rozmery obytnej miestnosti.
Uluru sa vzhľadom na svoje ,,utopenie,, v okolitých sedimentoch nazýva ostrovným vrchom a ako každý ostrov aj ona okolo seba sústreďuje život, ktorý je na okolitej vyprahnutej plošine veľmi tvrdý. V jej širokom okolí rastú modrosivé mrlíky, kasuárie, skupiny akácií a trsy trávy spinifexu, rozsiatej po piesočných pahorkoch.
Tamojšie stromy kasuárie majú ihličkovité listy, ktoré znižujú stratu vody vyparovaním, a ich hrubá korkovitá kôra chráni kmeň pred slnečním žiarom. Na južnom priečelí skaly leží veľké jazierko Mutičulu, ktoré má okrem najsuchších období vodu stále. V niektorých veľkých priehlbniach na temene skaly sa udrží voda po dlhé mesiace a dokonca v nej žijú asi centimetre veľké, zelenkasté štítovce. Hady, ktoré žijú na úpätí skaly, sú podľa presvedčenia domorodých obyvateľov jej strážcami. Patrí k nim najmä pakobra ozdobná a pakobra austrálska - obe dorastajú do dĺžky až 180 centimetrov a sú prudko jedovaté. Žaby, jašterice a vakomyši žijúce v okolitých piesočných dunách sú ľahkou korisťou nielen týchto hadov, ale aj dingov, divých austrálskych psov, ktoré sa ťahajú za potravou ku kempingom a piknikovým areálom. Okolo Uluru sa občas pasú kengury červené a v jaskyniach trávia deň menšie, plaché kengury skalné. V tunajších podmienkach može žiť okolo 150 druhov vtákov vrátane nelietavého emu hnedého, orla klinochvostého a drobných modrých medárikov. Austrálsky domorodci z kmeňa Anangu, žijúci v tejto oblasti,s a pozerajú na skalu Uluru s hlbokou úctou. Po tisícročia je súčasťou ich mravného kódexu zvaného Čukurpa. Tento kódex pamätá aj na starostlivosť o vlastné územie. Roku 1985 skalu pričlenili k Národnému parku Uluru, ktorý sa rozkladá na ploche 1300 štvorcových kilometrov a je majetkom kmeňa Anangu. Pre príslušníkov je oblasť Uluru miestom zvaným iwara, kam sa zbiehajú cestičky používané po celé pokolenia. Každá časť skaly má posvätný význam a niektoré miesta, najmä okolie jazierka Mutičulu a rokliny Kanču, sú vyzdobené dávnymi kresbami domorodcov urobených okrovou hlinkou, popolom a uhlíkom.
Oko Európana zazrelo skalu až začiatkom 70. rokov 19. storočia, keď sa do tejto oblasti odvážili dvaja bádatelia, Ernest Giles a Wiliam C. Gosse. Skalu pomenovali po vtedajšom premiérovi Južnej Austrálie sirovi Henrym Ayersovi, ale v súčasnosti sa Austrálčania vrátili k pôvodnému názvu Uluru. Skalu si príde každoročne pozrieť vyše pol milióna ľudí. Obísť Uluru trvá približne štyri hodiny. Medzi kratšie pešie úseky patrí výstup na vrch Liru s domorodými sprievodcami, ktorí počas neho informujú turistov o svojej kultúre. Cesta na vrchol trvá asi dve hodiny a ak sa dá očakávať teplota nad 38°C, je výstup zakázaný, lebo námaha pri stúpaní ohrozuje zdravie.
Zdroje:Discovering the Wonders of Our World, Readers Digest Association Ltd., London 1998.;