Zdroj: http://n2studio.mzf.cz/geografia/viktoriine-vodopady • Vydáno: 15.8.2012 17:23 • Autor: Sadman
Domorodci ich nazývali Amaza Thunquayo - Voda stúpajúca nahor.Na strednom toku rieky Zambezi, na miestach kde jej koryto tvorí prirodzenú hranicu medzi dvoma juhoafrickými štátmi Zimbabwe a Zambiou, burácajú po tisícročia jedny z najväčších a najmalebnejších vodopádov sveta. Ešte ich nevidíme a už sa z ďialky mnohých kilometrov ohlasujú stĺpom vodnej triešte, stúpajúcim do výšky až 500 metrov.
Potom možno začuť prvý tichý hukot, ktorý, čím sme bližšie, silnie až do mohutného dunenia. Pritom nad vodopádmi je široký tok Zambezi pokojne dôstojný, vyrovnaný a dosť plytký. V jeho riečisku sú roztrúsené zelené ostrovčeky, ktoré ešte umocňujú pokoj celej plošiny porastenej krovinatou savanou. Nebyť onej bielej clony a zlovestného dunenia, nič v tejto krajine nesignalizovalo blížiacu sa drámu. Čipkovito vyrezané okraje skalnej steny až k samotnej hrane maskuje niekoľko ostrovov, ktoré doslova visia nad priepasťou. Prepad prichádza náhle. Zambezi v poslednom okamihu roztvorí širokú dlaň riečiska a skočí dolu bielymi prstami svojich vodopádov.
Tie padajú do hĺbky viac než sto metrov a trieštia sa do hrebeňovitých prúdov, väčšinou celkom zahalených hmlovitým oblakom. Prepadová stena je dlhá takmer 1700 metrov a pod ňou v stometrovej hĺbke je asi 60 metrov široké koryto, kde sa všetky vodopády končia a ktorému pre hmlovitú triešť ani nedovidieť na dno. z tejto ,,zbernej" podvodopádovej tiesňavy si rieka preráža úzky odtokový kaňon, na začiatku ktorého sa voda hnaná obrovskou energiou víri a buráca v povestnom Vriacom kotli (Boiling Pot). Vzostupný vodný prúd nasýtený vodnou triešťou je taký silný, že so sebou strháva napadané lístie stromov a iné ľahké predmety. Na skalnom ostrohu oproti vodopádovej stene a nad zberným odtokovým ústím je známa turistická vyhliadka Danger Point, miesto s najkrajším a zároveň najnebezpečnejším turistickým výhľadom. Návštevníci tu bývajú zaskočený nielen vlhkým stúpavým prúdom, ktorý im ako parný ventilátor strháva z hlavy šatky a vynáša ich k oblohe, ale aj klzkými, vždy mokrými kameňmi. Napriek všetkým varovaniam si vodopády každoročne vyberajú svoju krutú daň v podobe ľudských obetí.
Keď slnečné lúče dopadnú na hmlovitú clonu, maľujú na ňu až niekoľkonásobnú dúhu. Jeden z troch najširších vodopádov, naľavo od Livingstonovho ostrova, sa aj volá Dúhový (Rainbow Falls), pretože nielen vo dne, ale aj za jasnej noci zdobí hmlovitý závoj bledá mesačná dúha. Celú prepadovú stenu si možno pozrieť iba z lietadla alebo z vrtuľníka. Až vtedy vynikne monumentalita tohot prírodného divadla. Hlavný prúd smeruje k 180 metrov širokým Hlavným vodopádom, ktorých výška sa pohybuje od 72 do 93 metrov a ktoré obtekajú Livingstonov ostrov z pravej strany. Ďalej na západ, za skupinou veľkých Ktaraktových ostrovov, padá posledný, búrlivý Diabolský katarakt. Je dravý, nižší, a preto vždy vodnatý. Roztvorená puklina, šikmo dosahujúca na prepadovú stenu, má oprávnené ambície, že v budúcnosti strhne všetku vodu na svoju stranu a vytvorí základ ďalšieho vodopádu.
Každý človek, ktorý po prvý raz zazrie Viktoriine vodopády, zmeravie v posvätnej úcte pred týmto monumentálnym divadlom prírody. Pôvodný Afričania, žijúci nad vodopádmi a pod nimi, im prejavovali hlbokú úctu a spájali ich existenciu s prírodnými božstvami. Na rozdiel od zvedavých Európanov sa k nim nikdy nepribližovali, s výnimkou posvätných obradov. Napríklad kmeň Tonga považoval dúhu okolo vodopádu za prejav božej priazne a pri východnom katarakte domorodci obetúvali čierne býky.
Prvý Európan uvidel vodopády až v roku 1855 - bol to škótsky lekár, misionár a cestovateľ David Livingstone. Podľa vtedajších zvyklostí ich pomenovaľ podľa panovníčky, anglickej kráľovnej Viktórie. V tom roku sa plavil po 2660 kilometrov dlhej rieke Zambezi; považoval ju za ,,Bohom stvorenú dopravnú cestu", ktorá by mohla otvoriť prístup do vnútrozemia južnej Afriky. Plavil sa po pokojnom, širokom prúde v kanoe, až jedného dňa začal s narastajúcim nepokojom pozorovať stĺpy hmly. Šestnásteho novembra ho dunivý rachot prinútil pristáť na jednom z ostrovov uprostred rieky. Opustil kanoe a šiel sa pozrieť na špicu ostrova, ktorý dnes nesie jeho meno, čo sa to v predu deje. Zmeravel. Voda pred ostrovom jednoducho nebola. Neskôr o svojom zážitku napísal: ,,... vyzeralo to, že mizne v zemi, a pritom hrana, na ktorej sa strácala, boal vzdialená iba dvadsaťpäť metrov. Vôbec som tomu nerozumel, až kým som sa, plný bázne, nedoplazil na najvzdialenejší breh ostrova. Neveriacky som odtiaľ pozeral do hlbokej priepasti, ktorej protiľahlí breh čnel neďaleko. Vodný prúd široký takmer tisíc metrov padal do najmenej stometrovej hĺbky, kde sa všetka voda musela vojsť do koryta širokého iba pätnásť či dvadsať metrov."
Na druhý deň sa Livingstone vrátil na ostrov, z ktorého prvý raz zazrel vodopády, a zasadil tam niekoľko kôstok broskýň, marhúľ a zopár kávových bôbov. Na strom , údajne baobab, vyrezal dátum objavu a svoje iniciály. Ako neskôr priznal, bol to jediný prípad, keď v Afrike podľahol márnivosti. Počas svojej druhej cesty k vodopádom, v auguste 1866, sa pomocou lana so závažím pokúsil odmerať hĺbku priepasti. Jeho odhad bol pomerne presný - 108 metrov. Správa o vodopádoch obletela celý svet, Európu i Ameriku. Dvadsať rokov po Livingstonovi, 17. septembra 1875, k nim dospel aj český cestovateľ Emil Holub, ktorý nadviazal na mapovanie a prieskumy svojho predchodcu.
Juhoafrická krajina sa na toto veľkolepé dielo pripravovala už od druhohôr. Približne pred 200 miliónmi rokov toto územie postupne pokryla láva. Pochovala pod sebou pôvodnú krajinu a vytvorila až 300 metrov hrubú kôru, ktorá na povrchu popraskala sieťou hlbokých puklín. V nasledujúcom zložitom geologickom vývoji sa lávová vrstva ocitla na dne rozľahlého jazera a prekryli ju nánosy sedimentov. Potom jazero vyschlo a jeho dnom si hľadala cestu k indickému oceánu rieka Zambezi, stekajúca z hôr ďaleko na severe. Rýchlo sa zahĺbila až na lávový skalný podklad a keď narazila na prvú skrytú puklinu, začala sa do nej prepadávať. To bol základ prvého malého vodopádu. Postupným zahlbovaním a rozširovaním pukliny sa čoraz viac vody prepadávalo do hlbín, kde si medzi ďalšími prasklinami hľadala cestu k okraju lávového príkrovu. V súčasnosti je prelámaný kaňon zvaný Batoha Gorge dlhý vyše 60 kilometrov. Začína sa pod vodopádmi, približne v strede skrytého lávového príkrovu, a odtiaľ sa v dĺžke niekoľko kilometrov nápadne cikcakovito kľukatí tiesňavami, ktoré kopírujú smer pôvodných puklín. Tieto nápadné žľaby hlboké okolo sto metrov sú stenami starých opustených vodopádov. Ten súčasný je úž ôsmy a pri Diablovom katarakte sa črtá počiatok deviateho. O tečúcej rieke je všeobecne známe, že spôsobuje eróziu, teda že si vymieľa svoje dno i brehy. Tam, kde prekonáva sklanaté stupne, ich hrany obrusuje a znižuje, takže koryto sa valstne prehlbuje proti prúdu. Toto spätné zahlbovanie sa v plnej miere uplatnilo na rozpukanom lávovom podloží. Keď ustupujúca prepadová stena dospeje k ďalšej veľkej pukline, ktorá je na ňu spravidla šikmo napojená, voda sa začne prepadávať aj do nej, čím ju ešte viac rozšíri a predĺži, tá pojme ešte viac vody a tak ďalej. Rieka postupne opúšťa najvyššie položené prepady a pomaly sa sťahuje k novozaloženej puklinovej stene.
Od čias, keď Livingstone vyryl do stromu svoje iniciály, sa veľa zmenilo. Európski osadníci založili 10 kilometrov na severovýchod od vodopádov zambijské mesto Livingstone, teraz Maramba, ktoré sa stalo veľkým turistickým centrom. Na opačnom, zimbabwianskom brehu vyrástla turistická základňa Victoria Falls s letiskom. Miestny obyvatelia už dávno zanechali tradičný spôsob života a živia sa službami turistom. Priamo pri vodopádoch stojí Livingstonova socha a cez kaňon pod nimi sa klenie most dokončený roku 1905, po ktorom vedie železnica do Bulawaya. Roku 1938 vybudovali na rieke pod vodopádmi elektráreň a roku 1969 most pre peších na Knife Edge (Ostrie noža). Spája pevninu s útesom nad vodopádom a ponúka navštevníkom nezabudnuteľný pohľad. V období sucha, od augusta do decembra, môžu turisti sledovať klasickú panorámu Viktóriiných vodopádov od jedného brehu k druhému, aj keď hladian vody môže byť pomerne nízka. Vo vrcholnom období dažďov (marec až máj) však nastáva skutočná dráma. Rieka Zambezi sa premení na besniaci príval a s neskrotnou silou sa valí vpred, najmenej pätnásťkrát mohutnejšia než v období sucha. Vodopády sú dnes súčasťou rovnomenného národného parku.
Zdroj:Discovering the Wonders of Our World, Readers Digest Association Ltd., London 1998.