Zdroj: http://n2studio.mzf.cz/priroda/sklenikovy-efekt  •  Vydáno: 6.5.2013 20:57  •  Autor: Sadman

Skleníkový efekt

Skleníkový efektSkleníkový efekt je pojem, ktorý si väčšina ľudí spája s negatívnymi následkami: topenie ľadovcov a zaplavené pobrežia, vlny horúčav a storočné vody...slovom, hroziaca klimatická katastrofa. Pritom je však tento zložitý komplex slnečného žiarenia, sálania tepla z povrchu Zeme a tepelného žiarenia odrážaného od atmosféry vlastne užitočným prírodným javom, lebo bez skleníkového efektu by pravdepodobne na Zemi neexistoval život.

Bez skleníkového efektu by žilo na Zemi v neveľkých ekologických enklávach iba niekoľko primitívnych organizmov. Človek by určite neexistoval, takže by sme o skleníkovom efekte nemohli vôbec diskutovať (napokon, nebyť ľudí, tento problém by vôbec nevznikol). O čo vlastne ide ? Ako skleníkový efekt sa označuje otepľovanie zemskej atmosféry. Dochádya k nemu tak, že krátkovlnné slnečné žiarenie takmer bez prekážky preniká atmosférou až na zemský povrch, ale dlhovlnné žiarenie vysielané zohriatym zemským povrchom atmosféra zachytáva, premieňa na tepelnú energiu a obratom posiela späť do spodných vrstiev vzdušného obalu Zeme. Bez tohto efektu by bol povrch našej planéty mrazivo chladný - celosvetový teplotný priemer by bol asi -18°C. V skutočnosti je priemerná teplota vzduchu na Zemi 15°C, teda o viac než tridsať stupňov vyššia. Vzdušný obal Zeme funguje ako dokonalý výmenník tepla; hlavnú úlohu v ňom zohrávajú rôzne plyny, ktoré sú z hľadiska množstva len nepodstatným doplnkom hlavných zložiek - dusíka a kyslíka. Vodná para má v atmosfére pomerne značný, aj keď kolísavý podiel, ale oxid uhličitý, metán, rajský plyn, ozón a ostatné skleníkove plyny tvoria v suchom vzduchu bez vodnej pary iba jednu stotinu precenta.

img

(I) Zjednodušená schéma dejov skleníkového efektu

Všetkého veľa škodí

Skleníkové plyny, nazývané aj stopové plyny, keďže za normálnych okolností sa v zemskej atmosfére vyskytujú iba v nepatrných množstvách, majú rovnakú úlohu ako koreniny v kulinárskom umení: V primeraných dávkach dodávajú pokrmu správnu chuť, ale už štipka navyše robí potravu nepožívateľnou. Obsah skleníkových plynov v ovzduší kolíše aj v závislosti od procesov odohrávajúcich sa v prírode, napríklad od sopečnej činosti; na nebezpečnú, obavy vzbudzujúcu úroveň narástol však až vtedy, keď človek začal konštruovať stroje, stavať továrne, vo veľkom vyrubovať a vypaľovať lesy a budovať priemysel založený na veľkej spotrebe ropy, zemného plynu, uhlia a iných fosílnych palív. Napríklad celkové emisie oxidu uhličitého, najdôležitejšieho sklenikového plynu, sa v priebehu industrializácie, v dôsledku zvýšeného využívania fosílnych palív, zvýšili z približne tristo-štyridsať miliónov ton v roku 1860 na šesťdesiatnásobok. Ďalším faktorom zvyšovania koncentrácie oxidu uhličitého je vyrubovanie lesov; stromy totiž počas svojho rastu viažu tento plyn z ovzdušia a v kolobehu oxidu uhličitého zohrávajú úlohu akýchsi skládok tejto škodliviny.

img

(I) Spaľovaním fosílnych palív - v tomto prípade ropy - sa do atmosféry rok čo rok dostáva obrovské množstvo oxidu uhličitého.

Može si príroda pomôcť sama?

V zavretých skleníkoch možno často pozorovať, že obsah oxidu uhličitého je tam zreteľne nižší než na voľnom priestranstve, lebo rýchlo rastúce rastliny v skleníku ho spotrebúvajú vo veľkom množstve. Preto sa neraz tento plyn do skleníkov umelo vháňa. Jeho vyššia koncentrácia urýchľuje rast, čo zas vyvoláva jeho vyššiu spotrebu. Mohli by sme sa týmto spôsobom zbaviť nadbytočného skleníkového plynu? Pri realistickom posúdení problému zistíme, že tadiaľto zrejme cesta nevedie. Lesné plochy, ktoré by mohli dlhodobo viazať, sa v súčasnosti nerozširujú, naopak, čoraz viac ich ubúda. Platí to najmä pre tropické dažďové lesy, ktoré sú najdôležitejšími spotrebiteľmi oxidu uhličitého a súčasne najvýznamnejšími producentmi živodarného kyslíka na našej planéte.

Pre optimistických bádateľov a politikov ešte vždy nie sú tieto skutočnosti výzvou, aby riešili problém od základu a konečne podstatným spôsobom zamedzili únik oxidu uhličitého. Azda nám z tejto neradostnej situácie, ktorú sme sami zavinili, pomožu oceány. Vody svetových morí sú bezkonkurenčne najväčším ,,pohlcovačom", zúčastňujúcim sa na kolobehu uhlíka na Zemi. Ich kapacita na pohlcovanie oxidu uhličitého je šesťdesiatkrát väčšia než kapacita všetkej suchozemskej flóry. Čím je voda chladnejšia, tým viac oxidu uhličitého môže pohltiť; táto fyzikálna vlastnosť by však fyzikálne nádeje ľudstva na pohodlné vyriešenie problému oxidu uhličitého mohla zmariť, lebo ak sa oteplí atmosféra, oteplí sa aj voda oceánov, čím zároveň klesne schopnosť pohlcovať oxid uhličitý - je to ,,začarovaný kruh".

Reťazové reakcie

Iným činiteľom, ktorého úlohou v globálnej dráme sa doteraz nepodarilo s istotou objasniť, je atmosférická voda, presnejšie povedané vodná para. Isté je iba to, že teplý vzduch môže prijať oveľa viac vodnej pary než studený, Dôsledkom vyššej koncentrácie oxidu uhličitého a všeobecného oteplenia by potom bolo aj zvýšenie obsahu vodnej pary v ovzduší. Keďže vodná para patrí k prírodným skleníkovým plynom, stala by sa ešte účinnejšou bariérou pre unikajúce tepelné žiarenie a oteplenie spodných vrstiev atmosféry by bolo ešte dramatickejšie. Niektorý vedci sa obávajú, že takto by sa začínajúce oteplenie zemského povrchu, ktoré sa v celosvetovom priemere pohybuje okolo dvoch-troch stupňov celzia, mohlo ľahko zdvojnásobiť. Odhadované zvýšenie teploty treba chápať ako priemernú hodnotu pre celú planétu. V polárnych oblastiach by bol tento rast ešte vačší, v dôsledku čoho by sa ľadovce, snežné pláne a zamrznuté časti mora začali roztápať ako maslo na slnku. To by zákonite viedlo zasa k tomu, že ešte väčšia časť priajtej slnečnej energie by sa na Zemi premenila na teplo a uviazala v tepelnej pasci, lebo ľad a sneh odrážajú podstatne viac slnečného žiarenia ako tráva alebo holé skaly.

img    img

(I) Každý rok padnú milióny hektárov lesa za obeť požiarom. Zničia sa tým ,,skladiská" oxidu uhličitého a vytvárajú sa nové masy spalín;


img    img    img    img   

Ozónová diera a skleníkový efekt

Fluórochlorouhľovodíky (freóny) sa používali a aj dnes používajú v sprejoch, v chladiacich zariadeniach a pri výrobe plastických látok. Pokladajú sa za najnebezpečnejších ničiteľov ozónu, ale navyše patria aj k takzvaným skleníkovým plynom, ktoré vo väčších koncentráciách spôsobujú nadmerné otepľovanie spodných vrstiev atmosféry.

Doprava - výfukové plyny

Nekonečné kolóny áut zamorujú vzduch výfukovými plynmi, čím prispievajú k prehlbovaniu skleníkového efektu. Čo pri rýchlo narastajúcom počte vozidiel vo svete začína byť obrovský problém.

Priemysel a poľnohospodárstvo

Metán, vodné pary, oxid uhličitý - veľké množstvo skelníkových plynov neprodukuje iba priemysel, ale aj poľnohospodárstvo.

Pochmúrne výhliadky

Ak nepodnikneme skutočne účinné kroky na zníženie koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére, bude sa priemerná teplota zvyšovať. Výsledky doterajších konferencií o zemskej klíme a skúsenosti s dodržiavaním uzavretých dohôd boli skor sklamaním.

Zdroj:Grenzen unseres Wissens, Verlag Das Beste GmbH, Stuttgart 1998.

„Snažme se žít tak, aby naší smrti litoval i majitel pohřební služby.“ Mark Twain