Zdroj: http://n2studio.mzf.cz/geografia/rieka-kongo • Vydáno: 6.1.2015 20:42 • Autor: Sadman
Mohutný tok rieky Kongo (Zair) pretína srdce rovníkovej Afriky a valí sa k Atlantickému oceánu. Široké, vodnaté, pokojne stojaté i hrozivé svojimi vodopádmi a kaskádami - také je Kongo, po Níle druhá najdlhšia africká rieka. Preteká najvlhkejšou oblasťou kontinentu - rovníkovými dažďovými lesmi, savanami a mangrovovými močiarmi uprostred obrovskej Konžskej panvy.
Široké, vodnaté, pokojne stojaté i hrozivé svojimi vodopádmi a kaskádami - také je Kongo, po Níle druhá najdlhšia africká rieka. Preteká najvlhkejšou oblasťou kontinentu - rovníkovými dažďovými lesmi, savanami a mangrovovými močiarmi uprostred obrovskej Konžskej panvy. So všetkými svojimi vodnatými prítokmi, privádzanými z hôr a náhorných plošín obkolesujúcich Konžskú panvu, odvodňuje územie 3,82 miliónov štvorcových kilometrov, čo je plocha väčšia než India.
Preto nečudo, že svojím povodím, tak aj priemerným prietokom v ústí 39 000 kubikých metrov je Kongo po Amazonke druhou najvodnatejšou riekou sveta. Na svojej ceste dlhej 4 835 kilometrov opisuje Kongo podivuhodný oblúk z juhu na sever, cez rovník a zasa späť, takže pramenná rieka Lualaba leží približne v rovnakej zemepisnej šírke ako ústie Konga do Atlantikého oceánu. Na brehoch obrovského veľtoku žili po stáročia rôzne africké kmene a národy, ktoré rieke dávali svoje mená. Pre horný tok dlhý 1 800 kilometrov sa ustálil názov Lualaba - a tá sa až po prekonaní rovníka a vodopádov Boyoma stáva Kongom.
Keď Európania v 16. storočí objavili stredný tok rieky, nazvali ho Zair, čo bola skomolenina domorodého výrazu pre rieku. V 17. storočí bol Zair podľa miestneho národa Kongov premenovaný na Kongo. Roku 1971 sa bývalá provinia Belgické Kongo premenovala na Zair a s ňou sa zmenil názov rieky. Napokon v roku 1997 po zmene vlády sa krajina i rieka opäť vrátili k pomenovaniu Kongo. Európania objavovali túto rieku dlho a ťažko. Ako úplne prvý, už roku 1482, ju objavil portugalský moreplavec Diego Cao, ale nepodarilo sa mu zdolať ani divé kaskády v jej ústí. Ako sme už uviedli, stredný tok Európania spoznávali pri kolonizácii Konga, ale až do konca 19. storočia bola pre nich táto rieka symbolom najčernejšej Afriky.
Hrôzostrašné príbehy o kanibaloch odradili od prieskumu tohto terénu aj slávného škótskeho misionára a cestovateľa Davida Livingstona (1813 až 1873), ktorý sa domnieval, že rieka Lualaba je zdrojnicou Nílu alebo možno Nigeru. Preskúmal jej najvyššiu pramennú oblasť na náhornej plošine Kasai a zistil,že smeruje na sever cez savanu a skalnaté tiesňavy až do jazernej oblasti, ktorá je dnes súčasťou národného parku Lupemba. Ako za čias Livingstona, aj dnes je táto močaristá krajina rajom vodného vtáctva. Cestou na sever príjma Lualaba celý rad ďalších prítokov; patrí k nim aj rieka Lukuga, ktorá občas odvádzala vodu z pretekajúceho jazera Tanganika.
Aj s jej prispením sa Lualaba pri meste Kongolo rozleje do šírky 500 metrov a čoskoro sa všetka voda snaží vtesnať do hlbokej tiesňavy s kaskádami a vodopádmi, príznačne nazvanej Portes d Enfer, Pekelná brána.
Ďalej je rieka splavná až ku kaskádam pred Nyangwe. Toto miesto hrá v histórii spoznávania Konga významnú úlohu, pretože za kaskádami rieka vniká do nepreniknuteľného dažďového lesa, ktorého neblahá povesť zastavila roku 1871 Livingstona. Až tri roky po jeho smrti nadviazal práve Nyangwe na jeho cestu po prúde sir Henry Morton Stanley (1841 až 1904), britsko-americký novinár, cestovateľ a Livingstonov priateľ. Iba za deväť mesiacov absolvoval dobrodružnú a nebezpečnú cestu pralesom z Nyangwe do ústia Konga. Pri jednej z mnohýh potýčok s bojovnými domorodcami začul zlovestný hukot vody. Čoskoro zistil, že je to prvý zo siedmich vodopádov, ktoré na úseku dlhom 90 kilometrov znižujú nadmorskú výšku rieky o 60 metrov.
Výprave trvalo takmer mesiac, kým ich po súši obišla. Samoľúby Stanley pomenoval vodopády po sebe, ale dnes sú známe ako vodopády Boyoma. Majú najväčší prietok zo všetkých svetových vodopádov, asi 166 850 kubických metrov za sekundu. Domorodú dedinu pod vodopádmy Stanley premenoval na Stanleyville a celá výprava tam s obdivom sledovala miestnych rybárov, ako lovia pomocou tyčí a prútených košíkov v kaskádach neuveriteľné množstvo rýb. Robia to dodnes, hoci bývalý Stanleyville, ktorý sa teraz volá Kisangani, je rušným rybárskym, priemyselným a turistickým centrom a konečnou stanicou lodí, plaviacich sa s nákladom proti prúdu rieky.V Kisangani sa už rieka volá Kongo, stáča sa na západ a stáva sa veľtokom i hlavnou dopravnou cestou do Kinshasy, hlavného mesta krajiny, vzdialeného 1 600 kilometrov po prúde.
V meste Bumba sa rieka stáča na juh, prediera sa hustým dažďovým lesom, ktorý oživuje vreskot opíc a krik pestrofarebných vtákov. Na tomto úseku priberá Kongo celý rad ďalších prítokov, ktoré napájajú jeho už aj tak bohaté vody. RIeka postupne klesá až úplne na dno Konžskej panvy, plnej barín a močiarov. Strediskom tejto obdivuhodnej krajiny s tisíckami naplavených ostrovčekov je mesto Mbandaka. V jeho širšom okolí je vodné bludisko jazier, hlbočín a tajuplných temných lagún porastených hyacintmi a tienených prevísajúcimi vetvami stromov. Spisovateľ Joseph Conrad vo svojom románe z roku 1899, u nás preloženom pod názvom "Srdce temnôt", opisuje plavbu po rieke ako "cestu späť na samý počiatok sveta, keď zem pokrývala bujná vegetácia a kraľovali jej stromy - neprerušený prúd, nekonečné ticho a nepreniknuteľný prales".
Na najdlhšom splavnom úseku Konga medzi mestami Kisangami a Kinshasa brázdi rieku jedno z najčudesnejších plavidiel sveta, parník zvaný "Big Pusher" (Veľký remorkér). Tento ťažkopádny kolos, celá plávajúca obec cestujúcich, tlačí pred sebou ešte ďalšie člny, lode plte a všetky plavidlá sú navzájom pripútané a preplnené až päťtisíc ľudmi. Parník zastavuje len vo väčších obchodných prístavoch. Za Mbandakou, v polovici cesty do Kinshasy, les redne a rieka pred ústím do mora mohutnie. Rozlieva sa do šírky vyše 15 kilometrov a často splýva s okolitými močiarmi. Pred Kinshasou je taká široká, že vytvára jazero. Stanley tento úsek pomenoval Stanleyho jazero, dnes sa však nazýva Malebo. Hlavné mesto Kinshasa je naširoko rozložené a má približne 340 000 obyvateľov. Leží na južnom brehu riečneho jazera Maleba, ktorého pokojné vody by sa mohli prirovnať k tichu pred búrkou. Neďaleko od Kinshasy sa začína posledná časť toku Konga. Jeho vody zdivočejú v Livingstonových vodopádoch, ktoré vzbudzujú posvätnú hrôzu, a valia sa tisíckami prúdov po skalnatých svahoch Krištáľových hôr. Na svojej hrmiacej ceste dlhej 350 kilometrov klesne rieka o 260 metrov a upokojí sa pred ústím do mora. Stanley opísal plavbu po vodopádoch ako "zostup do vodného pekla".
Zdroj:Discovering the Wonders of Our World, Readers Digest Association Ltd., London 1998.
